História Vrbovca

Dedina Vŕbovec vznikla pravdepodobne koncom 14. Alebo začiatkom 15. Storočia. Vybudovali ju obyvatelia zo susednej staršej dediny Greče. Prvá písomná správa o nej je z roku 1418. Nachádza sa v listine kráľa Žigmunda Luxemburského ktorý v nej potvrdil vlastníctvo panstva Michalovce šľachticovi Albertovi synovi Gregora z Michaloviec, za jeho zásluhy v bojoch proti Turkom a iným kacírom. Súčasťou tohto panstva  bola aj dedina Vŕbovec/verbócz/. Názov Verbocz je maďarizovaný tvar pôvodného slovenského názvu Vŕbovec. Odvodený je od slovenského pomenovania vŕba, ktorá rástla na okolí v hojnom počte /verbina/. Vŕbovec bol spočiatku chotárnym názvom. Aj v nasledujúcich storočiach     Sa dedina vyskytuje v písomnostiach pod názvom Werbocz/1590-1786/,Wrbovce,Wrbovec. Verbocz/1808,1828/.                                                                                                        

Chotár Vŕbovca mal výhodnú zemepisnú polohu pri krajinskej ceste Z Košic do Užhorodu. Susedil s Michalovcami / neskôr majerom Meďov/, Rebrínom, Veľkými Zálužicami, majerom Orľovec a Stráňanmi. Polia a lúky ktoré ležali západne od dediny pri Laborci boli pri záplavách často poškodzované. Pravdepodobne z týchto príčin zanikla susedná dedina Greča, ktorá ležala severnejšie od Vŕbovca.                                                                                  

Vŕbovec  patril od stredoveku až do roku 1848 šľachtickému rodu z Michaloviec ako súčasť jeho Michalovského panstva. Majetkove podiely tu mali Pongrácovci, Tibaiovci, Eodonfiovci a Bánfiovci. Šľachtici z Michaloviec sa často sporili o majetky. Spory bližšie sú v knihe z ktorej je to čerpané. V dedine bývala v roku 1575  aj zemianska rodina Domčo /Domtso/, ktorí boli spočiatku služobníkmi alebo familiarmi Pongrácovcov z Michaloviec. V dedine si časom postavili kúrie, ku ktorým patrilo zopár usadlosti. Boli kalvínmi a evanjelikmi.                                                                                      

Obyvateľmi Vŕbovca boli najmä poddaní, ktorí sa zaoberali roľníctvom. Zopár obyvateľov sa popri roľníctve venovalo remeslu /Varga/. V roku 1427 tu štátnu daň zaplatilo 12 sedliackych domácnosti, okrem richtárovej. V tomto období bol Vŕbovec stredne veľkou dedinou.    V roku 1588 zaplatilo štátnu daň len päť sedliackych domácnosti, dve na polovičných a tri    na štvrtinových usadlostiach. Opustenú urbársku pôdu si šľachta postupne pripájala k svojej alodiálnej pôde, na ktorej vznikali majere. V roku 1589 mali vo Vŕbovci majetkové čiastky Eodonfi,  Bánfi, dvaja Pongrácovci a Barbara Alpariová vdova z Orlovca.                           

Po skončení posledného proti habsburského povstania v roku 1711 bola dedina takmer opustená, jej obyvatelia boli dočasne oslobodení od platenia daní. V roku 1741 mal Andrej Sirmai v zálohu 8 usadlosti a štyri opustene. Poddaných tu mal aj slobodný barón Lužinsky /Bodajla/, pani Pribiková /Kebleša/, pán Vaj opustené usadlosti /Leša a Strašika/, zemania Andrej a Ján Domčo /Lengyela/. V roku 1755 vykúpil Imrich Starai od Judity Lužinskej vdovy po Antonovi Perénim /Perényi/, tri zálohované polovičné usadlosti/Vaško-Kočiš, Bodajla,  Kertész/.                                                                                                                               

V roku 1749 tu žilo 133gréckokatolíkov, 19rímskokatolíkov, 13kalvinov a 1evanjelik, spolu 166 obyvateľov. Gréckokatolíci aj rímskokatolíci patrili ako fílie do michalovských farnosti. Kalvínmi a evanjelikmi boli zemania Domčovci a časť poddaných.                                             

V prvej polovici 18. storočia tu žili rodiny – Behun, Beńovsky, Béres, Bodajla, Červen, Bodnár, Lukač, Danilo, Danilo-Rusnak, Demko, Dvorsky, Halaba, Hromovčik, Katona, Kosťov, Kebleš, Kricila, Kutanov, Lešo, Lebal, Lengyel, Levancov, Majzer, Margitan, Pasitos, Revak, Rusnak, Silvaš, Strašík, Surma, Tkáč, Vrábeľ. V dedine mali Stáraiovci drevený hostinec, ktorý bol v roku 1769 prenajatý za 60 zlatých.                                                                                        

V písomnostiach z 18. Storočia sú uvedené chotárne názvy, ktoré sú slovenského pôvodu- Záhumenky, Brodovo, Dilnice, Lazy, Verbinky, Pri mlynskej dráhe, Morgovky, Višňovec, Marička, lúky Mertuhy a Lazy.                                                                                                                              

V dedine sa nachádzal pánsky majer. V čase urbárskej regulácie v roku 1774 tu hospodárilo 19 poddanských domácnosti- Michalovi Staraimu patrilo 13 sedliackych /Margitán, Harčar, Hališčák, Kertes,  Kebleš, Ivančo, Hališčák, Béres, Dunajčo, a jeden podželiar Michal Poľak. Alexandrovi Sirmaimu jedna sedliacka Kebleš, pánovi Domčovi jedná sedliacka Lešo a dvaja podželiari Varady a Rimko a Jánovi Papovi jeden želiar Hričo.                                        

V roku 1784 tu hospodárilo 21 sedliackych rodín /128 mužov/, 11želiarských a traja podželiari. Kúriu tu mal Imrich Domčo. Pánsku záhradu mal v prenájme židovský nájomca. Väčšinu obyvateľstva naďalej predstavovali  gréckokatolíci. V roku 1792 ich tu žilo 240. V roku 1806 ich bolo 276 /40 gréckokatolíckych manželstiev a 12 rimskokatolických/. Konala sa tu aj škola katechizacie. V roku 1825 stúpol počet gréckokatolíkov na 313. Mena veriacich z Vŕbovca v michalovskej gréckokatolíckej matrike od roku 1795- Beres, Bodajla, Dzurjo, Gajdoš,  Hališčák, Hančarik, Hanuščik, Ivančo, Jakub, Kažimir, Kebleš, Kertész, Krasnovsky, Kosťo, Lešo, Margitan, Mascibruch, Mihalco, Ponďok, Popadin, Rimko, Sirnik, Sudzina, Sabo, Salaďak, Tkáč, Várady. Rimskokatolici z Vŕbovca patrili od roku 1806 do obnovenej farnosti vo Veľkých Zalužiciach, ktorá v 16. storočí dôsledku reformácie zanikla. Po obnovení patrila do Stredoužského  tibavského dekanstva a Jágerského biskupstva. Veriaci navštevovali kostol svätého Petra Pavla postavený v roku 1788 obnovený v roku 1848. Matrika sa viedla od roku 1790. Mená veriacich z Vŕbovca zo zalužickej matriky/r.1824-1848/-Butkovsky, Fedák, Ivančo, Kažimír, Kolcun, Kolesár, Konelik, Kováč, Krasnovsky, Kudra, Macko, Rosochač,Sikora, Varoščik, Vojna. Kalvínmi a evanjelikmi vo Vŕbovci zostali členovia rodiny Domčo. V roku 1797 pripadla dedina Albertovi Stáraimu. Podľa daňového súpisu z roku 1828 stalo vo Vŕbovci 45 zdaňovaných domov, v ktorých žilo 388 obyvateľov. V roku 1832 bol kurátorom michalovskej cirkvi Ján Margitan. Počas epidémie cholery v auguste 1831 podľa zápisov v michalovskej matrike od 8 augusta do 30 augusta pochovali na cintoríne vo Vŕbovci 29  gréckokatolíkov, ktorí zomreli na túto chorobu. Zápisy v zálužickej matrike sú až od 17 do 28 augusta, kedy z Vŕbovca zomreli štyri deti. Cholera vrcholila 22 augusta kedy za jeden deň zomrelo päť obyvateľov. Richtárom bol vtedy Michal Margitan. Do roľníckeho  povstania, ktoré vypuklo v lete 1831, sa Vŕbovčania nezapojili. V 30. rokoch 19. storočia počet obyvateľov v dedine mierne klesol. Žila tu rodina Andreja Kolesára a Alžbety Cupovej/1835/ boli rímsko katolíkmi. Aj v tomto období pokračoval zemepán v zaberaní poddanských pozemkov, proti čomu sa poddaní búrili. V roku 1837 riešil zemepansky súd Alberta Staraiho v Stráňanoch spor michalovského panstva s urbárskymi poddanými z Vŕbovca  kvôli komasácii a sceľovaniu pozemkov. Obec na súde zastupoval richtár Juraj Kebleš a prísažní Michal Margitán, Juraj Terezka a Andrej Butkovský. Obecný pasienok nemali dobytok pásli na úhore a na Orloveckom pastvisku, za čo dedina platila 50 zlatých. Pánskymi drábmi boli Michal Rosocháč/1838-1842/ a Kelemen.                    

Zdroj :

Mišíková, Alena: Dejiny okolia Michaloviec do polovice 19. storočia. In: Dejiny Michaloviec. Zost. Vladimír Sekela, Mikuláš Jáger, Michalovce : Mestský úrad, 2007, s. 76-99.
Kónya, Peter: Stráňany, Topoľany, Močarany a Vrbovec v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. In: Annales Historici Presovienses VI, (Edd. Pekár, Martin, Derfiňák, Patrik). Prešov 2006, s. 104-123.

História majera Meďov.

Obyvatelia podľa sčítania ľudu Rakúsko Uhorska v roku 1869.

Majer Meďov číslo domu 295

Priezviska: Nagy, Vadai,Jerguš.

Majer Meďov číslo domu 296

Priezviska:Tudoš, Ivanicky, Blanar, Kelemen, Bašista, Ujlaky,  Sinčak,

               Soročin, Beňak, Jevčak, Marga, Bajus, Ivančo.

Majer Meďov číslo domu 297

Priezviska: Gačko, Bodnár, Maščenik, Hardi.

História zaniknutého majera Gaborka.

Podľa ústneho podania tam bol veľkovýkrm ošípaných.

Obyvatelia podľa sčítania ľudu  Rakúsko Uhorska v roku 1869.

Majer Gaborka číslo domu 309

Priezviska: Marga, Dobrocky, Poľak, Gajda, Kladzan, Vaľo,

               Kravecky, Rudľovčak, Džupa, Bodajla, Kebleš.

                                           História chrámu Vrbovec

    /Napísané pani Nemečkayovou podľa pamätníkov v roku 1999 za správnosť prepisu zodpovedá Ing  Marián Bašista /

Vŕbovec bola mala dedina, vzdialená cca 3km od mesta Michalovce. Mala vlastného richtára, pozostávala z 52 domov. Kapušianska ulica, ktorá prislúchala k Michalovciam, pozostávala z 23 domov. Ľudia žili v zhode a porozumení, boli maloroľníci. Väčšina boli gréckokatolíci, menej rímskokatolíci , jedna rodina židov. Gréckokatolíci  patrili k Michalovskej fare, kde bol otec dekan Ján Fedorko, rímskokatolíci  patrili k fare Veľké  Zalužice, kde bol dekan Rudolf Halmay.                           

Otec dekan,  Ján Fedorko , sa prihováral k občanom Vŕbovca, aby si urobili chrám. V roku 1930 vydal a poslal knihu, očíslovanú, podpísanú a opečiatkovanú farským úradom Michalovce a podpísanú biskupom z Mukačeva s prosbou do Ameriky k Slovenským občanom, aby pomohli svojimi darmi na výstavbu chrámu vo Vŕbovci.                                                                                                                              

Hlavným  iniciátorom bol Juraj Mariaši, Juraj Várady a Michal Rimko.                                              

Urobila sa zbierka peňazí, boli aj dary z Ameriky a tak sa začalo so stavbou. Bola len malej rozlohy ako kaplnka. Z Ameriky prišli Juraj Smiško, Ján Margitán a finančne sa pričinili, aby sa stavba predĺžila, ich zásluhou je, že chrám je takej veľkosti ako teraz. Chlapi s konským poťahom začali voziť piesok z rieky Laborec pri Topoľanoch, tehlu vozili z tehelne v Michalovciach. Gróf Staray z Michaloviec dal súhlas na kameň z lomu, čiže z bane vozili kamene na stavbu /základy/ , potrebné drevo bolo z lesa pri Kaluži.  Hlavným stavbárom bol Paulovčák z Michaloviec. Na chráme nebolo veže , ale vedľa bola urobená zvonica, ktorú urobil tesár Ján Marga, stavba bola ukončená v roku 1936. Svätyňu dal vymaľovať akademickým maliarom Juraj Smiško.                                                                                             

Začalo sa so zariaďovaním. Lavice boli donesené zo školy. Krilos / Lavica pre speváka/,evanjeliár a kalich zakúpil Juraj Smiško. Ku kalichu finančne prispela Alžbeta Tekeľová. Obraz svätého Jozefa a večnú lampu zakúpil učiteľ Gustav Muller, ktorý býval a vyučoval vo Vŕbovci.                                                  

Bočný oltár greckokatolícky /srdce spasiteľa/ dali urobiť Mária Marjašová,  Anna Varadyová, Anna Margitánová  a Mária Andrejková.  Bočný oltár rímskokatolícky  /srdce Ježišove / dala urobiť Júlia Bodajlová. Zvon bol dovezený z Užhorodu, keď zvon viezli z Užhorodu, v dedine ktorou prechádzali zvonili, na počesť  a úctu novému zvonu a chrámu. Zvon mal meno Juraj.                                        

Stavbu, čiže chrám, posvätil v roku 1936 biskup Alexander Stojka z Mukačeva.  Vtedy Mukačevo bolo súčasťou Československej republiky. Chrám je zasvätený „ uspeniu presvätej  Bohorodičky“ , Na stene je namaľovaných 12 krížikov je to znak toho, že chrám posvätil biskup. Na streche chrámu /čelnej atike/ je krížik, ktorý dal vyrobiť  Juraj Várady /objednal ho u kováča Kužmu z Michaloviec/.            

Pred  chrámom je kríž, ktorý dal postaviť Juraj Marjaši.  Stavba bola spoločná zapísaná z 2/3 pre gréckokatolíkov  a 1/3 pre rímskokatolícku  cirkev.  Gréckokatolíckí  kurátori boli Juraj Marjaši, Michal Rimko, Juraj Smiško , Ján Margitán, ján Dzurjo, Michal Kertis- Ďurko a Michal Lukáč. Rímskokatolícki  kurátori boli Juraj Uhrin a Ján Bašista. Každú tretiu nedeľu bola gréckokatolícka služba  v staroslovienskom jazyku. Rímskokatolícka omša bola na Vianoce a Veĺkú noc  v latinskom Jazyku. Pre kňazov sa chodilo do Michaloviec a Veľkých Zalužíc striedavo s vozom, kto mal kone.  Náboženstvo sa vyučovalo v škole, pol dňa v týždni ./v stredu, kedy sa slúžila aj svätá omša/.                                                                                     

     Prvý sobáš sa uskutočnil v roku 1936, zosobášení boli:

•                                              Grécko katolíčka   Mária Rimková /Hajduková/
•                                                                     Rimsko katolík  Juraj Bašista    

     Prvý krst sa konal v roku 1938, pokrstený bol                         Albín Bodnár

• v roku 1940 sa  dali urobiť nové lavice.
• sochu sv.Terezky zakúpili:                    Mária Rimková /Hajduková/ a 
• Anna Rosocháčová
• v roku 1943 vo februári boli misie , z Michalovského kláštora prišli

     redemptoristi:                                                      otec Zakopal a otec Fiala

• elektrina bola zapojená v roku 1948
• v roku 1949 zakúpili :
• luster a   dve zástavy                                                   Michal Dzurjo Hric
• obraz „Uspenie presvätej Bohorodičky“                      Juraj Várady
• v roku 1950 bolo dovolené len pravoslávne vyznanie a niektorí gréckokatolíci

     sa k nemu pripojili, bohoslužby v pravoslávnom obrade boli až do roku 1968.

     Počas tohto obdobia ostatní gréckokatolíci chodili do rímskokatolíckeho kostola       

     v  Michalovciach.

• v roku 1960 bola dedina Vŕbovec pripojená k mestu Michalovce, v tom čase sa

    rímskokatolíci odčlenili od fary Veľké Zálužice a pripojili k fare Michalovce. 

• v roku 1968 boli prevzaté kľúče od pravoslávnych
• Gréckokatolíckí  kurátori boli Anton Dzuro, Michal Dzurjo , Juraj Margitán, Vaclav Margitán. Rímskokatolícki  kurátori boli  Ján Bašista. Juraj Bašista, Anton Tereska,Ján Mizerák.
• v roku 1971 boli zakúpené dve elektrické pece
• v roku 1988 bol zapojený plyn a zakúpené plynové pece
• v roku 1989 bol zapojený na elektrickú automatiku zvon Juraj
• v roku 1993 bola urobená prístavba sakristie /viď sponzorstvo materiálu

     a remeselných prác/

• v roku 1993 boli upletené dečky na oltáriky plietli Končíková Ľudmila,

    Bodajlová Angela a Terezková Kveta

• v roku 1993 boli obnovené čiže pozlátené obrazy
• v roku 1994 boli položené nove dlaždice
• v roku 1994 ozvučenie sponzorsky urobili Ing.Jaroslav Bašista a 

    Ing.Marián Bašista

• v roku 1996 na oltár dal urobiť točené /špirálové/ drevené stĺpy,

     rám na oltárny obraz a svätostánok   MVDr Juraj Bereš

• v roku 1999 bol reštaurovaný evanjeliár a pozlátené dva kalichy, bola

     zakúpená aj obetná misa a vo februári prišiel z Košického exarchátu

     vladyka Milan Chautur na posvätenie reštaurovaného evanjeliára

                     Začal sa jubilejný rok 2000

Z našej filiálky bol vysvätený za kňaza Rastislav Dzurjovčín.

• Gréckokatolíckí  kurátori boli Jozef Dzurjovčin, Bartolomej Kušnir.  Rímskokatolícki  kurátori boli  Ladislav Tomko, Michal Marcin
• v roku 2000 bol zavedený vodovod do sakristie
• v roku 2000 bolo prevedené zreštaurovanie svätyne /maľovanie/
• v roku 2000 auguste bola naša gréckokatolícka filiálka pričlenená k fare

     Lastomír                          

• v roku 2005 bola urobená rekonštrukcia elektriky firmou ELTOS Michalovce
• v roku 2006 bol urobený obetný stôl
• v roku 2015 bol nainštalovaný digitálny číselník modlitieb Jánom Kizivatom
• Gréckokatolíckí  kurátori boli Jozef Dzurjovčin, JUDr Vladimír Varga Rímskokatolícki  kurátori boli   Michal Marcin, MUDr Peter Dziak
• v roku 2016 bola natreta lakom ohrada okolo cerkvi
• v roku 2017 začali pravidelné zbierky veriacich Vrbovca na rekonštrukciu
• v roku 2018 bola urobená dlaždicová podlaha v chráme a mramorová dlažba pod sanktuáriom
• v roku 2018 bola vymaľovaná cerkev zvnútra vymaľovanie previedla firma Žák z Michaloviec
• v roku 2018 dala rezbárovi umelecky vyrezať Križovu cestu   PhDr Jana Cibereová    
• v roku 2020 bol vymenený pohon zvonov-elektromagnet bol nahradený lineárným motorom s novým ovládaním, zvon bol pootočený ,previedla sa výmená ložísk a bolo dané nove srdce rekonštrukciu previedla firma Dudáš z Hencoviec Zo zbierky občanov a finančneho prispenia OZ Vrbovčan z 2%z dane občanov

                    Výstavba sakristie

Hlavným stavebným majstrom bol Anton Terezka.

Materiál sa zabezpečoval z väčšej časti sponzorsky

• výkopy základov sa urobili svojpomocne
• šalovacie dielce poskytol Juraj Margitán
• miešačka betónu sa používala Tibora a Mariána Bašistu
• zvozy materiálu od darcov prevádzal Marián Bašista malotraktorom Vary
• murovanie, omietku a dlažbu previedli Anton Terezka a Anton Dzuro.
• križik na sakristiu a prístrešok pred vchod urobil Anton Dzuro
• dvere strop a dlažbu daroval Ing Miroslav Kiselovič
• štyri tabule pozinkovaného plechu a štyri rohy na krov darovala Anna Rimková-

     Butkovská

• elektrickú inštaláciu urobil Ján Marcin