Povesť o studni na Kadlubci.

Z rozprávania môjho deda Juraja  Rimku /hajduka/ zapísal Marián Bašista.

             Povesť o studni na Kadlubci.

Z rozprávania môjho deda Juraja  Rimku /hajduka/ zapísal Marián Bašista.

Počas Tatárskeho/Mongolského/  vpádu do Uhorska v roku 1241 ktorého súčasťou bolo aj Slovensko,  po prehratej bitke pri rieke Slanej sa dostala jedna čiastka víťazného lúpiaceho tatárskeho vojska až do starého Vrbovca. V tom čase bolo veľké sucho . Tatársky oddiel trpel smädom. Tatári od smädu boli ako polomŕtvi a  popadali z koni.  Kôň veliteľa Tatárov bol vychýrený svojou učenlivosťou a múdrosťou, až mu Tatári pripisovali nadprirodzené schopnosti. Opustil svojho pána a vybral sa hľadať vodu. Po dlhom hľadaní došiel k miestu ktoré naši predkovia po tejto príhode začali volať Kadlubec. Tam začal hrabať zem. Po dlhom hrabaní mu spod kopýt začala vyvierať voda . Koník sa napil vody do sýtosti. No nezabudol na svojho pána.

Koník do papule nasal vodu koľko sa mu len do nej vošlo a zaniesol ju svojmu pánovi.

Veliteľ Tatárov po občerstvení vodou až ožil i vybral sa s koníkom na vodu pre ostatných Tatárov. Tatári  z vďaky zrúbali blízku bútľavú vŕbu a jej bútľavý kmeň položili ako terajšie  betónové rúry/skruže/  na prameň vody. Naši predkovia takúto drevenú rúru  / obrubu studne/ na prameni vody nazývali Kadlub a tak aj studnička dostala názov Kadlubec. Pretože jej voda veľmi chutila Vrbovčanom celá dedina v minulosti na ňu chodila a nosila si ju domov na pitie.

Teraz v rámci akcie otváranie studničiek a zachovania našich kultúrnych hodnôt by malo byť naším cieľom obnoviť  a zachovať túto pamätihodnosť.